NRoP 66: Starajme sa o dušu, rovnako ako o telo
Play • 48 min
Peter Rúfus – Na rovinu o podnikaní

Hostia:  Peter Rúfus / helpy.sk
Moderátorka: Simona Hanová / Instagram
 

Preklad do posunkového jazyka: Milena Fabšičová

Produkcia: 2021 (c) Podcast NA ROVINU O PODNIKANÍ
Výroba: Button Media – podcasty a live streamy

O epizóde

Ako vlastná skúsenosť so syndrómom vyhorenia viedla k založeniu portálu Helpy, ktorý združuje psychológov a psychoterapeutov online.
 
O tom, ako môže vyhorenie zasiahnuť všetky oblasti života, prečo netreba ignorovať prvé príznaky, či ako sa mu pokúsiť predchádzať, sa dozvieš v tejto epizóde z úprimného rozhovoru s CEO Helpy, Petrom Rúfusom. Zároveň zistíš, ako funguje portál, ktorý poskytuje služby v oblasti duševného zdravia z pohľadu jedného z jeho zakladateľov, ale aj klienta. 

Linky z podcastu:
O Helpy

Verzia v posunkovom jazyku

Prepis celej epizódy

“To okolie, to vnímanie, ten svet nás tlačí do toho, že by sme mali byť stále produktívni. Človek akonáhle niečo nerobí, tak začne mať také výčitky, že vlastne ja som bol lenivý, alebo nie som dosť dobrý. Ale práve naopak.. akože človek by si mal skôr uvedomiť, čo všetko už v ten deň urobil, že je to oveľa viac ako kedykoľvek predtým, ktokoľvek robil a  nielen on, ale aj generácie pred tým. A povedať si no dobre a teraz mám nárok na oddych, lebo keď si to nedoprajem, dneska, zajtra, tento týždeň, tak tie poistky prosto raz vyhoria. 

Sám som bol svedkom toho, ako dokáže život človeku zavariť. Človek sa bráni, bojuje, povie si, to ešte dám. No raz príde moment, keď to už nedám. Následne som zažil, ako takto zničeného a vyhoreného jednotlivca postavila kvalitná pomoc na nohy. Toto poznanie ma inšpirovalo k sprístupneniu takejto pomoci čo najviac ľuďom.”

Simona Hanová: Milí poslucháči, toto boli slova Petra Rúfusa, nášho dnešného hosťa a taktiež aj zakladateľa portálu Helpy, ktorý zastrešuje psychológov a psychoterapeutov, ktorí poskytujú online psychologické poradenstvo. 

Peťo ahoj, vitaj po tomto vyčerpávajúcom úvode v našom štúdiu.

Peter Rúfus: Ahoj, ďakujem za pozvanie.

Simona Hanová: No a moje meno je Simona Hanová a počúvate podcast Na rovinu o podnikaní, ktorý vzniká s podporou Prosight. 

Simona Hanová: Peťo, ja viem o tebe, že ty si projektový manažér, spisovateľ a ak som na niečo zabudla tak ma kľudne doplň. Ja sa chcem rovno opýtať, ako si sa vlastne prepracoval do oblasti duševného zdravia? Čo ťa k tomu viedlo? 

Peter Rúfus: Ja mám bohužiaľ v živote ten problém, že ma dokáže zaujať takmer všetko. A potom sa tomu oduševnene venujem hneď od začiatku. A potom ma väčšina z tých vecí opustí. Ale existuje pár vecí, ktoré ma chytia a držia ma dlhé dlhé roky. Ako si spomenula, to je ten projektový manažment alebo písanie príbehov. A oblasť duševného zdravia ma tiež dlho zaujímala, jednak z toho pohľadu, že už keď som sa rozhodoval o vysokej škole, tak psychológia bola jedným z tých oborov nad ktorými som reálne rozmýšľal. Ale taký nejaký bližší ponor do oblasti duševného zdravia som aj hlavne kvôli teda vlastnej skúsenosti musel absolvovať za posledné roky. 

Simona Hanová: A môžem sa opýtať aká bola tá vlastná skúsenosť?

Peter Rúfus: Bola to vlastne súhra viacerých okolností, kedy asi pred štyrmi alebo piatimi rokmi sa v mojom živote udiali naraz tri veci. A skrátko to, že zobral som si moju terajšiu manželku a narodil sa nám syn. V práci, v ktorej pracujem ma povýšili na partnera spoločnosti. A zároveň sme sa pustili do rozsiahlej rekonštrukcie bytu. Čo okrem samotných problémov súvisiacich s rekonštrukciou viedlo k tomu, že som býval pol roka u rodiny. A vlastne každá z týchto oblastí života, či už to bola počas dňa práca, po práci prestavba bytu a po prestavbe starosť o malé dieťa. Navyše v prostredí, keď pod jednou strechou bývali dve rodiny. Každá z týchto oblastí prinášala nemalé nároky a tlaky na nejakú či už pozornosť alebo výdrž, či už nejaký konzistentný výkon, a vlastne postupom času som si začal na sebe všímať, že tak jak si spomínala v úvode, keď si citovala, že už to prosto nedávam. Ale, keďže ja som veľmi tvrdohlavý jednotlivec, tak som si povedal, že napriek tomu to dám. 

Simona Hanová: Prepáč, že ťa preruším. To, čo som čítala, tak to vlastne bolo o tebe? 

Peter Rúfus: Áno, to bolo o mne…. Čiže povedal som si, že to dám. Tá doba nebude trvať večne. Dieťa vyrastie a v robote sa to utrasie. Po roku som si to myslel stále, stále sa to nemenilo. Vtedy nastúpili aj také prvé zdravotné ťažkosti, fyzického charakteru, ktoré namiesto toho, aby som ich začal nejak tak viac riešiť, tak som si povedal, že to ešte dám. A to bola asi taká tá posledná úroveň, alebo posledná vetva k tým predchádzajúcim trom, ktorá… neviem to nazvať, či ten organizmus oslabila, alebo hodila ju na cestu špirálou nadol, ktorá viedla až k potrebe vyhľadať odbornú pomoc v oblasti duševného zdravia. 

Simona Hanová: A čiže predpokladám, že si vyhľadal psychológa a ten ti povedal, že čo je s tebou.

Peter Rúfus: Nebolo to takto priamočiaré, bohužiaľ vtedy aj u mňa prevládali tie pocity, ktoré prevládajú aj u ľudí, ktorí niečím podobným trpia. Ale u mňa tomu predchádzalo veľa iných aktivít. Skrátka chcel som si pomôcť sám. Čiže hľadal som nové koníčky, obnovoval som staré koníčky, začal som čítať nový typ literatúry, stretávať sa s novými ľuďmi, začal som chodiť na nové miesta, alebo navštevovať staré miesta, ktoré ma voľakedy napĺňali. Vyskúšal som veci mimo moju komfortnú zónu typu, či už lukostreľba, či už aj to písanie príbehov, skrátka skúsil som všetko, čo ma napadlo a tých vecí fakt nebolo málo. Bolo ich možno aj sto. A to nepreháňam. A žiadna z nich, nech som ich skúšal, dni, týždeň, mesiac, nezafungovala. 

Čiže áno, nakoniec som dospel do toho bodu, že asi by som mal vyhľadať niekoho, kto mi pomôže, keďže ja už som vyčerpal všetky možnosti, ktoré som si myslel, že si viem pomôcť sám, ale nepomohol som si sám. 

Simona Hanová: A prečo teda si nevyhľadal psychológa omnoho skôr?

Peter Rúfus: Ono sa to u mňa spájalo s takými najprv predsudkami, ako každý si povie, keď si položí sám otázku, keď má vyhľadať psychológa, či je tak úplne v poriadku. Že predsa k psychológovi chodia úplne iní ľudia ako som ja. A či vôbec mám ten svoj život vo vlastných rukách, keď dokážem si povedať, že veď to je len obdobie a to obdobie prejde. A vyriešim to, ja neviem, či už nejakým fyzickým tréningom alebo niekto pohárikom. Alebo niekto cigaretou. To je jedno. No a vlastne jednak tieto predsudky, a jednak také pochybnosti o samom sebe, a jednak taký strach v sebe, že keď už človek raz prekročí tú hranicu, že ide k psychológovi, akokeby, teda aspoň ja som to vnímal tak, že to už je hranica, z ktorej možno niet návratu. V tom, že to už sa nezmení, už som u toho psychológa bol. Ak vieš, čo tým chcem povedať. 

Simona Hanová: Áno jasné, rozumiem. Tak tá stigmatizácia spoločnosti je stále naozaj v oblasti duševného zdravia veľmi silná a ľudia si myslia, že keď vyhľadám pomoc, tak hneď som nenormálny. A pričom naozaj aj ty to máš napísané, alebo Helpy to ma napísané na stránke, že teda keď raz si zlomíme nohu, tak sa nebojíme vyhľadať lekára a akonáhle máme nejaké duševné problémy, tak vtedy to odkladáme, odkladáme, až sa to nabalí. Takže už je to niekedy veľmi ťažké napraviť späť. 

Peter Rúfus: Presne tak a ešte je tam potom jeden aspekt, ktorý som zabudol povedať, že veľa ľudí, ešte ich odrádza od toho ten faktor, že čo si povie okolie, čo sa povie doma, čo povie rodina, čo povedia kolegovia…. Čiže toto ich tiež odrádza veľmi od toho, alebo aj keď už aj idú o tom mlčia a nehovoria, pretože boja sa, ako budú vyzerať v očiach spoločnosti. Ale aby som teda preskočil k tomu zaujímavejšiemu, potom som teda u toho psychológa bol. Nie raz, nie dvakrát, nie trikrát. Trvalo to niekoľko mesiacov. A vlastne výsledok bol ten, že reálne mi ten človek pomohol. Pomohol mi extrémne už na tej prvej hodine, ktorú som absolvoval. A to bol pre mňa taký ten wake-up call, že ja som vlastne asi dva roky sa snažil sám sebe pomôcť rôznymi metódami, a odrazu som prišiel k človeku, ktorý ma dvadsať minút počúval. Dvadsať minút mi dával doplňujúce otázky a potom za desať minút dokázal zhrnúť, čo ma trápi, prečo si myslí, alebo teda čo si myslí, že je ten podklad, prečo ma to trápi. A čo s tým asi nesúvisi. A mňa strašne prekvapilo a zasiahlo, že vlastne úplne neznámy človek po päťdesiatich minútach mi dokázal urobiť takú sondu do osobnosti, ktorú ja som sám sebe nedokázal poskytnúť alebo dať, napriek tomu, že som sa tým aktívne zaoberal posledné dva roky…. lebo tie stavy boli fakt zlé. a neprajem ich nikomu. Aby som teda upresnil, ja som trpel syndrómom vyhorenia. A vlastne on to dokázal zvládnuť za hodinu. Potom tie ďalšie hodiny, čo som k nemu chodil, tak sme to len akože prehlbovali. Čo s tým musí súvisieť, čo s tým nemusí súvisieť, ako to riešiť, ako sa k tomu postaviť atď.

Simona Hanová: A tie príznaky toho syndrómu vyhorenia boli u teba aké? Oni môžu byť naozaj rozličné a u každého je to veľmi individuálne. Ale ako to bolo u teba?

Peter Rúfus: Syndróm vyhorenia, má podobne ako veľa iných vecí v oblasti duševného zdravia, veľmi ťažkú definíciu. Pretože to je všetko a nič. Keby sme si to čítali z nejakej odbornej publikácie. A u mňa konkrétne sa to prejavovalo tak, že.. akože ten nástup bol postupný. Postupne som mal problém vstávať, ja som vstával vtedy o piatej. Stále sa to posúvalo, až postupne na pol siedmu. Kedy som aj tak mal problémy vstať a nehovoriac o tom, že som bol rovnako unavený, ako keď som si líhal. Keď som išiel raňajkovať, tak proste nechutili mi tie veci, bez ohľadu na to, čo to bolo. Všetko mi chutilo ako suchá tráva. Čo ja napríklad, veľmi si viem užívať jedlo. A odkedy som viac menej trpel týmito stavmi, tak všetko mi chutilo rovnako. Tým pádom nejak som nevidel zmysel v tom, že na čo sa snažiť, či už variť, či niekam sa ísť najesť. Na čo sa vôbec pokúšať v tejto oblasti nejak vymýšľať niečo nové alebo užívať si to staré, čo nejak som mal rád. Nič mi to nehovorilo, ale to nebolo len o jedle, akože ja som prestal vidieť zmysel postupne aj v takých veciach ako… prečo by som sa mal dneska sprchovať, načo je to dobré? Aj tak sa zajtra osprchujem znova, to je ten istý úkon, ktorý v tom čase mi pripadal extrémne nezmyselný, opakujúci sa a svojim spôsobom strašne únavny. A zároveň tým, že som mal tej energie fakt že málo v ten deň, tak som veľakrát nebol ochotný takýto bežný úkon, ako bola sebastarostlivosť alebo sebafungovanie urobiť. 

Simona Hanová: A čo sa týka práce, ako to fungovalo? Alebo aké si mal pocity? 

Peter Rúfus: V práci to bolo, pocity boli veľmi podobné ak nie rovnaké. A síce ja mám prácu, ktorá ma extrémne baví. Pracujem s ľuďmi, ktorí sú skvelí, ale počas tohto obdobia som každý deň chodil do práce, ale presne tie isté pocity som zažíval, že nerozumel som, že prečo by som mal poslať ďalší mail. Prečo by som mal zdvihnúť telefón. Prečo by som mal riadiť projekt o ďalší deň viac. Lebo po tomto dni príde ďalší, kedy sa to celé zopakuje a potom ďalší týždeň a mesiac a pristihol som sa fakt miestami v situácií, kedy som hľadel na šetrič obrazovky asi pol hodinu a normálne som rozmýšlaľ a načo? …. A nie len teraz akože táto práca ktorú som vykonával, ale akákoľvek práca. Prosto, že načo to robíme?….Stále je to len to isté dookola, bez ohľadu na to, či po nás vidieť výsledky alebo nevidieť výsledky. No skrátka aby som to zhrnul, u mňa sa tie pocity, bez ohľadu na to, či ide o život, životosprávu, voľný čas alebo prácu, dali zhrnúť do toho, že všetko bolo sivé, všetko bolo šedivé, nič nechutilo, všetko bolo bezvýznamné, alebo sa teda javilo bezvýznamné a neuveriteľne vyčerpávajúce.

Simona Hanová: A máš ty teraz možno nejaké stratégie alebo ako to zvládaš, aby si sa vlastne opäť do toho nedostal? Syndróm vyhorenia je veľmi vážna diagnóza, je psychiatrickou diagnózou a pomaly sa to takto rozmáha, že množstvo ľudí tým trpí, alebo sa k tomu blíži. Čo by sme možno našim poslucháčom vedeli poradiť? Čo môžu robiť? Skús povedať hlavne aké ty máš stratégie. 

Peter Rúfus: Zase musím povedať, že u každého bude fungovať niečo iné. Pretože to je veľmi individuálne, určite najviac mi pomohla tá návšteva toho psychológa. To akože odporúčam každému. Taktiež musím dodať, akonáhle som začal o tom hovoriť, že som teda navštívil psychológa, narazil som na pár ľudí v mojom okolí, ktorí tiež navštívili psychológa a nehovorili o tom. A to čo som ja po tých niekoľkých sedeniach najviac ľutoval, po tých návštevách psychológa bola jediná vec a síce, že som ho nenavštívil oveľa oveľa skôr. Lebo to mohlo vyriešiť, resp. dostať ma do toho stavu “normálu”, pohody o dva roky skôr. Keby som sa nebál, nemal predsudky a nerozmýšľal nad tým, čo si povie okolie. A toto je presne to isté, čo mi aj povedali všetci ľudia , ktorí u toho psychológa boli. Že jediná vec, čo ľutujú – nie tie peniaze, lebo však povedzme si úprimne, nie je to lacné, taká terapia opakujúca sa – len, že do toho nešli skôr. A vôbec neľutovali ani ten čas, ani tie peniaze, ani to, ako na to reagovalo ich okolie. A vrátim sa k tvojej pôvodnej otázke. Keď teda odhliadnem od tej návštevy psychológa, ktorý vie povedať, kde sú primárne zakorenené tie problémy (a to slúži ako najlepšie vodítko ako ich riešiť), tak odhliadnuc od toho mi pomáha niekoľko vecí. Nie je to že jedna, nie dve, skôr u mňa funguje viacero pravidelne opakujúcich sa vecí. Keby som mal povedať len pár –  každý deň si píšem denník, to mi veľmi pomáha, minimálne z toho hľadiska, že to, čo by človek inak povedal inému človeku, keď nemôže, aspoň to napíše na nejaký papier. 

Druhá vec, čo mi veľmi pomáha, sú pravidelné návštevy prírody. Každý týždeň, ak mi to umožnia povinnosti, idem aspoň na pol dňa do lesa sám. Kde proste to ticho, pravidelný rytmus krokov a tá príroda, nejakým spôsobom dáva tu hlavu do poriadku, Potom som sa začal zaujímať o filozofiu Stoicizmu, ktorá tiež tými svojimi praktikami, odporúčaniami dokáže pomerne slušne nasmerovať človeka, ako zvládať stavy. 

A potom veľmi pomáha aj nebyť na seba taký tvrdý, alebo náročný. Pretože bohužiaľ tá doba je aká je. A viac menej už sa dostávame do takého chorobného stavu, že človek, keď si sadne na gauč, alebo ľahne na posteľ a nič nerobí, začne mať výčitky, že nič nerobí. Hej, že to vnímanie, to okolie nás tlačí do toho, že by sme mali byť stále produktívni. Človek akonáhle niečo nerobí, tak začne mať také výčitky, že vlastne ja som lenivý, alebo nie som dosť dobrý. Ale práve naopak akože, človek by si mal skôr uvedomiť, čo všetko už v ten deň urobil, že je to oveľa viac ako kedykoľvek predtým ktokoľvek robil, nielen on, ale aj generácie pred tým. A povedať si, no dobre, a teraz  mám akože nárok na oddych, lebo keď si ho nedoprajem dneska, zajtra, o týždeň, tak tie poistky prosto raz vyhoria. 

Simona Hanová: Viem presne o čom hovoríš, pretože mne a možno aj mnohým ľuďom sa stáva, že človek si jednoducho zoberie dovolenku a počas tej dovolenky proste upratuje celý byt. Čiže…

Peter Rúfus: Presne tak. 

Simona Hanová: Čiže vedieť aj sa trošku nudiť, nerobiť nič je naozaj veľmi dobrou psychohygienou. Ale samozrejme u každého platí niečo iné, každému niečo iné pomáha. Ale presne tak ako si vravel, najlepšie je syndrómu vyhorenia / celkovo vyhoreniu predchádzať. Čiže dôležitá je prevencia a ako naozaj mať nejaký správny balans medzi súkromným a pracovným životom, dostatok pohybu, oddychu, robiť si prestávky v práci. Vedieť delegovať úlohy aj na iných, nie snažiť sa zachrániť celý svet sám. Naozaj veľmi dôležité je skôr tomu predchádzať, lebo už potom to hasiť je omnoho náročnejšie. A vlastne ako, myslím si, že sa domnievam správne, ale ak nie tak ma oprav, ale celá táto skúsenosť ťa prieviedla vlastne ku založeniu portálu Helpy, ktorý združuje psychológov a psychiatrov. Mýlim sa, alebo hovorím to správne?

Peter Rúfus: Áno, nemýliš sa. Ten príbeh pokračoval tak, že ten psychológ ma dal dohromady. A tie pravidelné veci, ktoré som robil, mi dlho dlho vydržali. No a potom prišla pandémia. A konkrétne v jej druhej vlne už som začal na sebe pozorovať to, čo už nastalo predtým a viedlo k tomu syndrómu vyhorenia. Kedže som to už poznal, už som si povedal, že aha, na tejto ceste som už bol a už viem ako končí. Už sa po nej nechcem vydať znova. Tak znova som zavolal svojmu psychológovi, že by som sa chcel porozprávať aspoň dvakrát. Lenže on mal len ambulantnú činnosť a akurát počas toho lockdownu v druhej vlne riešil len krízové prípady. Ja som krízový prípad nebol, keďže som sa chcel len porozprávať. A zároveň to bola taká staršia škola tento pán psychológ, takže neposkytoval ani online hodiny. Tak som urobil to prvé, čo ma napadlo. Dal som do vyhľadávača psychológ online. A to, čo som našiel, ma trochu prekvapilo, pretože našiel som len jednotlivé stránky jednotlivých psychológov, ich súkromné webstránky teda. A každá bola v nejakej inej kvalite. Na niektorých neboli informácie, ktoré by som čakal, že sa o psychológovi dozviem. Niekto poskytoval tú službu cez Skype, cez Whatsapp, niekto cez MS Teams, niekto cez Facetime. To je jedno. A tam som tak ostal trochu zarazený, že ako je možné, že v dnešnej dobe internetu a nie len internetu, ale aj covidu, ten covid bol s nami, počas toho lockdownu už rok,tak….neexistuje nejaké jednotné miesto, ktoré by združovalo týchto odborníkov, kde by som si pozrel ich jednotlivé profily, fotky, vzdelanie, niečo, čo o sebe napísali. Pozrel si kedy majú voľno a prosto jednoducho sa pripojil na hodinu a nič neriešil. No a bohužiaľ ja mám jednu nešťastnú vlastnosť, že keď niečo nenájdem, čo hľadám, tak si to urobím sám. Takže to je asi taký krátky príbeh, ako vzniklo Helpy. 

Simona Hanová: Ty vlastne si spomenul, že teda u nás to nie je veľmi rozšírené, ale v zahraničí podobné portály fungujú. A v čom sa možno Helpy odlišuje od iných portálov? 

Peter Rúfus: Ťažká otázka. 

Simona Hanová: Si sa zamyslel výrazne.

Peter Rúfus: Rozdelil by som to…. Odpoveď by som rozdelil asi na dve čiastkové odpovede. A síce, ja nerád, keď niečo vymýšľam, urobím nejaký projekt, nerád kopírujem iné veci. Čiže ako sa dneska, v dnešnom dni odlišuje Helpy od konkurencie neviem úplne povedať. Lebo nesledujem veľmi konkurenciu. Práve preto, aby to neinklinovalo k tomu, že idem niekoho kopírovať, alebo idem preberať niekoho nápady. Čiže možno sa v súčasnosti Helpy podobá na nejakú konkurenciu, neviem. Ale je pravda, že keď sme to začiatkom tohto roka navrhovali, vyvíjali a vymýšľali, tak sme si brali inšpiráciu z mnohých iných portálov, ktoré fungovali vo svete. Však povedzme si úprimne, nešli sme vymýšľať koleso. Čiže pozerali sme sa do Británie, pozerali sme sa do Ameriky, kde tá tradícia terapie, psychoterapie je veľmi rozšírená a funguje tam aspoň už dve dekády. A pozerali sme sa na to tými očami, že jednak musíme si uvedomiť, že u nás nežijú ani Američania, ani Briti. Spoločnosť je trošku uzatvorená a je tam to, tá stigma, to tabu. Čiže, pozreli sme sa vtedy určite na konkurenčné produkty. Rozmýšľali sme, ako ich urobiť tak, alebo čo tam urobiť inak, čo sa nám nepáči na nich. Alebo naopak, čo tam doplniť, čo v tých súčasných, teda vtedajších portáloch nebolo a zároveň prispôsobiť to nejako … našej mentalite Slovákov. A tak asi vzniklo Helpy na začiatku, tam tá inšpirácia určite bola čerpaná z celého sveta. Ale dneska ti úplne presne neviem odpovedať na otázku, že ako sa odlišuje od konkurencie. Lebo tú konkurenciu nie veľmi sledujem. Hej, ale zase uznávam, že keby si niekto otvoril teraz vedľa seba desať portálov, tak ako určite tam podobnosti nájde, pretože to je tak úzko profilová téma, že nevymyslíš asi Ameriku v jednom portáli, načo deväť iných portálov neprišlo. 

Simona Hanová: Keby som si chcela založiť podobný portál. Povedzme nie len na psychologické služby, ale aj napríklad ja neviem, na upratovacie služby, alebo ja neviem, portál, kde sú opatrovateľky, hodinový manžel. Ako to vlastne prebieha? Alebo aký je ten model za tým, že čo mám urobiť? Predpokladám, že asi na to potrebujem nejaké financie, potrebujem nejaký web, alebo vlastne aký je ten model za tým? Keďže sme v podcaste Na rovinu o podnikaní, tak môžeme možno dať nejaký návod našim poslucháčom. 

Peter Rúfus: Určite univerzálny návod na to, ako úspešne podnikať alebo aspoň podnikať neexistuje. Lebo keby to existovalo, tak by bol podnikateľ každý. Čiže ja osobne to aspoň robím tak, že mňa v živote niečo trápi a chcem to vyriešiť. Tak si tú službu idem teda budovať, lebo nemyslím si, že som jediný v tejto krajine ktorého to trápi. A keď je tu minimálne tisíc takých ľudí, už to má nejaký predpoklad na úspech. 

Čiže idem to navrhnúť tak, aby to vyriešilo ten môj problém, ktorý ma trápi, alebo s ktorým sa na tej dennej, alebo pravidelnej báze stretávam. A od toho sa to potom už nejak tak genericky odvíja. V niečom ťa obmedzí web dizajnér, v niečom ťa obmedzí programátor, potom narazíš na ekonóma, na daňováka, na právnika. Každý má na to svoj názor. A aspoň pri Helpy sme sa museli snažiť preplávať s tou základnou myšlienkou, čo chceme poskytnúť klientom tak, aby sme odrazili všetky tie útoky programátorov, dizajnérov, právnikov, ekonómov. A udržali tú základnú myšlienku životaschopnú, pretože oni tiež mali nejakú predstavu, ako by to malo fungovať v zmysle platnej legislatívy a ich nápadov a ich vízií. Ale tam sa musíš asi za to biť, že nestratiť tú cestu, alebo nestratiť dohľad z toho horizontu po ktorom kráčaš. popritom ako ho realizuješ. 

Simona Hanová: A je potrebné, povedzme ak poskytujem nejaké služby, psychologické alebo iné, je to potrebné niekde zaregistrovať? Alebo stačí, že si založím s.r.o.čku a urobím si web? Alebo ako toto funguje, čo sa týka legislatívy?

Peter Rúfus: V tomto naša legislatíva nie je tak úplne jednoznačná, resp. v počiatkoch vývoja sme sa stretli s viacerými názormi a ani oficiálne inštitúcie nám nevedeli častokrát dať jednoznačné stanovisko. Ale akonáhle to i len trochu presahuje do oblasti zdravia, tam si len treba povedať, alebo teda dať pozor na legislatívu, ktorá hovorí o zdravotníckych zariadeniach a poskytovaní zdravotnej starostlivosti. A prefiltrovať to cez tú tvoju myšlienku, že či ty si teda ten poskytovateľ zdravotníckej starostlivosti, alebo si len sprostredkovateľ. Čo v tomto prípade asi máš na mysli. Že budeš sprostredkovateľ. A tí psychológovia, alebo psychoterapeuti, alebo iní terapeuti sú na tom opačnom konci, ktorí sa spájajú s tým klientom. A či už oni sú poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, to už je potom otázka trochu iná.

Simona Hanová: Áno, presne preto sa pýtam, pretože, keď psychológ si urobí sám web, tak je to tam jednoznačné. Ale keď to sprostredkujem, tak preto som sa pýtala, že ako potom legislatívne to treba?

Peter Rúfus: Nie je to úplne jednoznačné ani v týchto prípadoch, ale to už by sme išli do veľkých podrobností. 

Simona Hanová: Jasné, jasné. Kľudne sa presunieme ďalej. A ja ešte ostanem trošku pri tých financiách a fungovaní toho portálu. Ako vlastne potom takýto portál zarába? Alebo, ako to funguje? Tí psychológovia sú potom platení podľa svojich hodín alebo ako to je? Keď sa na to pozrieme opäť z hľadiska človeka, ktorý by chcel v takom niečom podnikať…. aj v iných službách, nielen v psychologických. 

Peter Rúfus: Verím, že tých modelov odmeňovania, alebo poskytovania tej služby sa dá vymyslieť viacero. My sme vymysleli teda model, kedy primárne tú službu poskytuje psychológ, alebo psychoterapeut. Čiže tá najväčšia časť odmeny, ktorú platí klient ide jemu. A my fungujeme na províznom systéme, z časti sumy tej konzultácie, že zabezpečujeme ten portál, tú video aplikáciu, ten kalendár, tú zákaznícku podporu a iné služby, ktoré sú za tým schované. 

Simona Hanová: A v súčasnosti máte na stránke osem psychológov a psychoterapeutov. Keď som to dobre zrátala. A moja otázka znie, podľa akých kritérií ste ich vyberali? Alebo aj prípadne, či tento počet vám postačuje vzhľadom na množstvo kontaktov? Alebo by ste to chceli rozširovať ďalej? 

Peter Rúfus: Zatiaľ nám to postačuje. I keď správne si poznamenala – zatiaľ tam máme ôsmich, i keď dneska už som sa dohodol s ďalšími dvoma. 

Simona Hanová: Áno, takže oprava. Už desať.

Peter Rúfus: Čiže zatiaľ to stačí. Otázne je, sme na prelome septembra a októbra, čo urobí nadchádzajúce obdobie? A tým myslím jednak jeseň, jednak prší, jednak bude skoro tma, jednak nevieme tu teraz nikto povedať, či nás znova nezavriu v tretej vlne do lockdownu. Jednak aj to obdobie konca roka, sviatkov atď je spojené s vysokou dávkou stresu, zvýšenou mierou depresie atď. Čiže či to bude stačiť? No pevne dúfame, že áno. Preto sa na to pripravujeme aj teraz. 

Simona Hanová: A teraz, keď sa na to pozrieme opačne z pohľadu človeka, ktorý prežíva nejaké duševné ťažkosti. A chce sa povedzme na vás obrátiť? Ako vlastne zistím, koho si mám vybrať? Mám ísť nejako podľa sympatií, alebo mám si prezrieť na čo sa ten daný psychológ orientuje, alebo ako mám postupovať?

Peter Rúfus: V tomto môžem povedať, že každý človek alebo každý klient, ktorý si vyberá u nás konzultanta je jedinečný. Niekto si vyberá podľa veku, lebo si myslí, že starší človek, ktorý má tridsať rokov skúsenosti mu poradí lepšie ako mladší. Niekto si naopak vyberá mladšieho, lebo si myslí, že sa vie lepšie alebo viac vcítiť do tej jeho situácie, keď je mladý. U niekoho rozhoduje pohlavie, keď niekto rieši partnerské vzťahy a je to muž, tak asi názor muža si viac bude vážiť. Myslím si. U niekoho je to vzhľad. Povedzme si úprimne, však na obrázkoch funguje celý náš mozog. U niekoho je to odbornosť, vzdelanie, certifikáty, počet hodín praxe atď. U niektorých ľudí fungujú recenzie, resp. keď vidia, že tento človek pomohol už dvanástim ľuďom tak, aby mu dali aj recenziu. Tak ich to presvedčí. A u niekoho funguje niečo také jednoduché ako časové intervaly, pretože na Helpy môžu byť konzultácie od šiestej ráno do jedenástej večer. A skrátka, keď ten konzultant poskytuje len doobeda a ja mám čas poobede, tak si ho prosto nevyberiem. 

Simona Hanová: Mne sa páči na Helpy, že poskytuje veľmi rýchlo pomoc. Už do 24 hodín. 

Peter Rúfus: Opravím ťa, o 24 hodín.

Simona Hanová: O 24 hodín, pardon. Áno, presne tak. O 24 hodín. Čiže relatívne rýchlo je možné získať pomoc. Netreba čakať naozaj mesiace a mesiace, kedy človek sa prepracuje buď k štátnemu odborníkovi, alebo potom súkromnému, kde už dnes tak isto tá čakacia doba sa predlžuje. A čo ma ešte zaujalo, že teda na stránke máte uvedené, že garantujete vrátenie peňazí klientom, pokiaľ niekto nebude spokojný. Chcel už niekto vrátiť peniaze?

Peter Rúfus: Dobre, začnem od konca. Áno, garantujeme, keď človek nebude spokojný s prvou hodinou. Bez akéhokoľvek dôvodu aj bez udania dôvodu. Garantujeme vrátenie peňazí. Ešte sa nám za tie tri mesiace nestalo, že by sme dostali jedinú žiadosť o vrátenie peňazí. A keby som sa mal vrátiť, tým čím si začala. Teda, že ten termín je voľný už o 24 hodín. Tak, to keď sme zakladali portál, okrem teda toho že chceme bojovať s tou stigmatizáciou tejto problematiky v spoločnosti. Tak je nutné povedať, že ešte aj keď tu nebola pandémia, vlastne keď som ja riešil svoje problémy, tak som sa objednal k psychológovi. A dostal som termín o dva mesiace. Čo pre mňa vtedy bolo neuveriteľne frustrujúce. Že keď už som sa rozhodol urobiť ten krok, a fakt som bol na tom zle, tak teraz ešte čakať ďalšie dva mesiace na to, kým sa mi dostane pomoc, mi príde že extrémne nešťastné. Lebo človek ktorý trpí, hlavne v našej spoločnosti, keď už sa rozhodne urobiť ten posledný krok, tak asi potrebuje tú pomoc rýchlo. Čiže takto sme sa chceli možno odlíšiť od tej súkromnej praxe, a nie je to len o štátnych psychológov, ale bavíme sa aj súkromných. Bavíme sa tu o tom, že dostaneš termín o jeden až tri mesiace. A náš portál garantuje teda, že už na druhý deň máš tu pomoc si možnosť rezervovať u jedného z tých konzultantov. Tak to bol taký, okrem tej destigmatizácie, taký druhý pilier. A mali sme ešte dva. A síce, keď chce byť človek úplne anonymný, lebo sa z nejakého dôvodu bojí. Môže byť na našom portáli anonymný. Kvázi nám stačí len jeho emailová adresa, ktorá môže byť v akomkoľvek formáte. 

Simona Hanová: Prepáč, ty mi asi čítaš myšlienky, lebo na to som sa chcela opýtať. Na tú anonymitu ďalej. Že teda, okej, že keď teda fungujem cez video hovor, tak anonymný nemôžem byť? Je tam ešte nejaký iný spôsob, ako sa vlastne dá s tým psychológom spojiť? 

Klient si pri rezervácií, pri konzultácií môže zvoliť z dvoch spôsobov. A síce chat, alebo audio-video hovor. A zase s tým, že keď si zvolí audio-video hovor, tak stále sa môže rozhodnúť nezapnúť si tú video kameru. Čiže to môže byť kvázi len video hovor. Teda pardon, audio hovor. Čiže ako telefonický hovor. Takže sú tam také tri rôzne úrovne, môžeme sa baviť, keď je zapnutá kamera, ale nepozná moje meno. Tak akože, do akej miery som anonymný? Keď sa toho bojím, môžem presunúť sa len do hlasovej podoby. A keď sa aj toho bojím, viem sa presunúť len do tej chatovej formy. 

Simona Hanová: Čiže dá sa v podstate byť aj anonymný?

Peter Rúfus: Áno.

Simona Hanová: Dám si iné meno. Inú emailovú adresu a môžem …

Peter Rúfus: Tebe stačí na účely registrácie len emailová adresa a heslo. To je všetko čo ti stačí na to, aby si mohla mať cez Helpy konzultáciu.

Simona Hanová: To je super. Možno to naozaj aj posmelí aj mnohých ľudí, ktorí nechcú, aby to niekto vedel, videl a podobne. A ja sa zamýšľam v podstate nad tým, či predsa len to online poradenstvo, online terapia dokáže nahradiť vlastne to fyzické stretnutie? Či je to postačujúce? Aké máš ty s tým skúsenosti?

Peter Rúfus: Toto bola asi najväčšia otázka, ktorú sme riešili pri testovaní tej myšlienky na začiatku celého toho projektu. A narazili sme na niekoľko štúdií a metaštúdií, ktoré hovoria, teda tie výsledky sa líšia, ale nie tak, ako by si človek predstavoval. Vlastne drvivá väčšina z nich hovorí o tom, že tá efektivita offline a online konzultácie, resp. fyzickej a online je rovnaká. A v úvodzovkách, tie najhoršie výsledky hovoria, že len o jednotky percent menej efektívnejšia, čo si myslím, že vzhľadom na to, aký online priestor dokáže ponúknuť výhody oproti tomu fyzickému priestoru ambulancie. Je kľudne akceptovateľná cena za to, že to bude v tom online priestore. 

Simona Hanová: A s akými problémami vás ľudia najčastejšie kontaktujú? Ja viem, že nemôžeš o tom hovoriť, ale ty si mi spomínal, že vás ľudia kontaktujú nie priamo cez psychológov, ale začínajú cez vašu infolinku. A tam v podstate im to presmerujete na jednotlivých psychológov. Tak skús možno tak povedať, čo je také najčastejšie, čo aktuálne trápi ľudí?

Peter Rúfus: Môžem o tom hovoriť, ale neviem o čom presne. Lebo tá komunikácia medzi klientom a terapeutom je zabezpečená. Čiže ako, ani ja ako vlastník a prevádzkovateľ portálu neviem vstúpiť do toho video, audio alebo chat mostu, ktorý medzi nimi prebieha. Neviem ho ani nahrať, ani nikde sa neukladá. Čiže čo prebieha medzi klientom a terapeutom je čisto medzi nimi a ja do toho nevidím, ani neviem zasiahnuť. Ako si správne povedala, vidíme to len z toho, čo nám píšu na zákaznícku podporu. A je to taký štandardný obraz dnešnej doby, najčastejšie sú to vzťahové problémy, partnerské problémy, sú to depresie, sú to syndrómy vyhorenia. Presne na základe tých vecí, že tí ľudia sú nútení rok robiť viac menej oveľa viac, ako boli zvyknutí, preto lebo, či už potrebujú tie peniaze, alebo sa boja o to miesto. Lebo majú v okolí veľa známych, ktorí o to miesto prišli, alebo boli len nútení byť zavretí doma s ostatnými členmi rodiny pol roka, rok a to prirodzene vytvára nejaké trenie. Čiže.. Čiže najčastejšie sú to vzťahové problémy, depresia, vyhorenie, nejaké pocity úzkosti a veci s tým spojené. Tu by som možno povedal, že a to bolo koniec koncov tak isto aj u mňa, že možno oni tak úplne nevedia pomenovať to čo ich trápi, ale veľmi silno a dobre vedia, že sa toho chcú zbaviť. Lebo ich to obmedzuje až na tej úrovni denno-denného fungovania. Čiže, podľa mňa, ale ani pre mňa osobne nebolo dôležité, čo mi psychológ povedal, že trpíš vyhorením, alebo depresiou, alebo úzkosťami. Ja som to prosto potreboval vyriešiť. Nech sa to volalo akokoľvek.

Simona Hanová: Mne ešte teraz napadlo, keď sa bavíme o tom, že čo ľudí najčastejšie trápi. Vy máte na stránke jeden perfektný dotazník, ktorý sa dá vyplniť. Sú tam rôzne problémy a podľa toho sa potom dá aj vlastne, dá sa nejako zistiť, ktorý terapeut by sa mi hodil. Alebo ktorý je odborník na môj problém. Keď som to veľmi zjednodušila teraz. A či chcem ženu, muža a podobne. Naozaj tam som videla toľko problémov, že až som si povedala, že toho je naozaj mnoho, čo človek môže riešiť a čo ho môže trápiť. Čiže, tým nesmerujem k žiadnej otázke, iba som to takto zhodnotila, že naozaj chcem povedať, že si vie vybrať aj pomocou toho dotazníka. 

Peter Rúfus: Áno, máme tam taký jednoduchý dotazník, ako si správne povedala. Že či už pohlavie, či už doba praxe, či už dostupnosť: doobeda, poobede, víkend, pracovný deň. Muž, žena, atď. Stretávame sa bohužiaľ aj s tým, že mnoho ľudí to už tak prekombinuje, že ten dotazník mu proste vyhodí, že žiaľ, nenašli sme žiadneho konzultanta, ktorý by vám vyhovoval. Ale je to len z toho dôvodu, že proste tam zadá extrémne množstvo premenných, čo buď tí ľudia to skúšajú, alebo dúfam, že nemajú toľko problémov, že potrebujú všetky naraz vyriešiť. Ale áno, momentálne máme dvadsaťdva oblastí duševného zdravia, ktorým sa venujeme, tiež sme mali problém, že kde sa zastaviť, kde je tá čiara, lebo reálne povedzme si, vie ich byť aj sto. Ale myslím si, že tých dvadsaťdva sme vybrali takých tých najčastejších, čo sa objavujú v populácií. 

Simona Hanová: A, uvažujem teraz nad tým, že aké sú možno teraz ciele Helpy? Alebo kam sa chce Helpy ďalej posúvať? Je to pomerne mladý projekt, čiže sú tam určite nejaké ciele, ktoré možno neboli ešte všetky naplnené. Aké je smerovanie Helpy?

Peter Rúfus: Tak tým najväčším cieľom, ktorý máme v podstate aj v názve Helpy, je help a síce pomáhať ľuďom. Čiže cieľom je pomôcť čo najviac ľuďom. A čím viac jednotlivcov sa nám podarí už len minimálne tú prvú konzultáciu, ich nejak nasmerovať k tomu, aby ju absolvovali. Tak považujeme tú každú jednú konzultáciu za veľké víťazstvo. Samozrejme, ako som už spomenul, robiť osvetu tejto oblasti v našej spoločnosti. Pretože, ako som už neraz spomínal. Veľa predsudkov, veľa obáv, veľa strachu, čo si pomyslia iní atď. No a samozrejme ten projekt, časom minimálne, by mal zabezpečiť svoje vlastné fungovanie. 

Simona Hanová: Jasné, čiže, aby teda, aj zamestnanci predpokladám že sú nejakí tam z back officu a podobne. Aby to naozaj celé naozaj dokázalo fungovať, tak aby to človek možno nemusel len sám financovať. Ostať pri neziskovej činnosti.

Peter Rúfus: Áno, ten portál vyzerá pekne, ale za ním je fakt, minimálne programátori, dizajnéri, zákaznícka podpora, ľudia, čo komunikujú s tými konzultantmi, čo zabezpečujú aj ekonomickú činnosť a tak ďalej. Čiže áno, nie je to len, že vybudujeme si stránku a stránka funguje sama. Takže áno. A ešte ty si hovorila, že čo chceme ešte iné ponúknuť ľuďom? Samozrejme, rozmýšľame nad nejakými ďalšími funkcionalitami, ktoré by mohli osloviť ešte väčšiu skupinu ľudí tak, aby vyhľadali pomoc. Lebo napríklad, momentálne ponúkame len individuálnu terapiu, takže rozmýšlame nad možnosťami párovej terapie, alebo skupinovej terapie. Alebo no preniknúť do nejakej oblasti klientov, ktorá doteraz nebola oslovená. Lebo však, keď už si zoberieme, že veľa ľudí bolo za posledný rok prepustených, tak možno pripraviť nejaké programy, pre týchto ľudí. Aby sa vyrovnávali s tým, s tou zmenou, keď desať rokov boli prosto v nejakej firme a zrazu musia čeliť úplne novým otázkam. Tak pripraviť im možno takúto nejakú pôdu, aby sa s tým vedeli pomerne efektívne vyrovnať. 

Simona Hanová: Ešte mi napadlo, že som sa nespýtala jednu veľmi podstatnú otázku, že okrem toho, že ty si Helpy založil. Čo máš teraz na starosti v Helpy? Ty konkrétne. 

Peter Rúfus: Tak tým, že je to nová firma. A malá firma. Tak ono by sa dalo povedať, že všetko. 🙂 Viac menej. Ale nie 🙂 Máme tím šikovných ľudí, ktorý obhospodáruje jednotlivé tie, či už programátorské, či už problematiku zákazníckej podpory, či už samotných psychológov. Ja sa snažím pomôcť tam, kde to aktuálne horí. A keď sa dá, tak proste vymýšľam spolu s mojimi spoločníkmi a určujem takú dlhodobejšiu stratégiu, ktorou by sme sa chceli vybrať. A kde by sme sa chceli vidieť o nejaké tri, šesť, dvanásť mesiacov. Tak aby to fungovalo, aby to dávalo zmysel, aby sme pomáhali čím ďalej, tým viac ľuďom. 

Simona Hanová: Ja sa ešte vrátim vlastne k tomu, čo som spomínala na začiatku, že ty si aj spisovateľ. Napísal si knihu Ticho. Ktorá má naozaj výborné recenzie. A dúfam teda, že si ju budem môcť prečítať. A mne to nedá, ale ja sa to jednoducho opýtam, to tvoje priezvisko Rúfus, má niečo spoločné s básnikom, ktorý bol nominovaný niekoľkokrát na Nobelovu cenu za literatúru, s teda pánom Milanom Rúfusom? 

Peter Rúfus: To bol nečakaný zvrat 🙂 ale áno, sme rodina. Konkrétne ide o brata mojej babky, čiže prastrýko myslím, že sa tomu hovorí. Čiže odpoveď je áno, sme rodina a neviem, či tam tie gény moje spisovateľske nejako prežili, alebo sa odovzdali. Ale áno, podarilo sa mi napísať a vydať knihu. 

Simona Hanová: Čiže tá spisovateľská kariéra má predsa len nejaké korene a možno že to môžeme takto nejako pospájať. Plánuješ možno aj nejaké ďalšie knihy? Možno o vyhorení? Alebo o osobnom príbehu? Si sa nejako pousmial nad tým inetnzívne 🙂 (pre našich poslucháčov, ktorí nás nevidia). 

Peter Rúfus: Nie som si tak úplne istý, či by som túto oblasť chcel premietnuť do knihy. Po prvé asi už bolo o tom veľa napísané, oveľa väčšími odborníkmi, ako som ja. A bol by to len jeden príbeh v mori iných. A stále si nemyslím, že ten môj príbeh je natoľko kritický, že je tam mnoho iných príbehov, ktoré sú možno pozoruhodnejšie. Ale áno, momentálne dokončujem druhú knihu, ktorá by možno uzrela svetlo sveta budúci rok. Ale ono je to skôr, povedzme si úprimne, ten slovenský trh, nie veľký. Ľudia, ktorí čítajú, nie je ich veľa. Písanie a vydávanie kníh je viac koníček ako zamestnanie. 

Simona Hanová: Ja len ešte spomeniem, že ty máš naozaj pekný blog. www.peterrufus.com Kde píšeš veľmi veľmi pekné články, dá sa prihlásiť aj na tvoj newsletter. A ja som si to čítala a je to naozaj z každej oblasti. Je to veľmi zaujímavé, takže možno pre našich poslucháčov, kto by mal záujem, tak ti robím takúto reklamu 🙂 

Peter Rúfus: Ďakujem pekne, až ma desí ako si si ma prelustrovala 🙂

Simona Hanová: Tak to je moja práca, aby som zistila čo najviac informácií, vieš. Príprava je základ. 

Peter Rúfus: Rozumiem. 

Simona Hanová: Možno ešte na záver. Ja som tak rozmýšľala, že čo by bolo také zaujímavé na záver. A napadlo mi, že či by si nám možno vedel povedať, alebo teda našim poslucháčom, čo teba tak inšpiruje, alebo možno poháňa v živote? Či máš nejaké motto, alebo nejaký citát, alebo čo je pre teba také, čo si možno viackrát opakuješ a čo ťa poháňa vpred? 

Peter Rúfus: Dalo by sa… Dalo by sa veľa príkladov uviesť, ale jeden taký citát, ktorý som objavil len prednedávnom. A ktorý by mohol byť odpoveďou na veľa vecí alebo otázok. Je: “Nech robíš, čo robíš. Ľudia budú stále rovnakí.” 

Simona Hanová: Tak to je výborná bodka na záver. Peťo, ja ti veľmi pekne ďakujem. Naozaj. Že si tu dnes bol. Že si s nami zdielal svoj príbeh, ktorý je veľmi osobný a zároveň aj príbeh Helpy. A ja pevne verím, že čoraz viac ľudí sa nebude báť vyhľadať pomoc odborníkov. Aj v prípade duševných ťažkostí. Nie len tých fyzických. A budem ti držať palce, aj my všetci tu v štúdiu, aj s tvojou novou knihou. Aby sa sa ti vydarila podľa tvojich predstáv, verím, že sa potom ku mne raz dostane. 

Peťo, ďakujem ešte raz, že si tu dnes bol s nami.

Peter Rúfus: Ďakujem pekne za pozvanie. Bolo to super. 

Ak by ste potrebovali pomoc vy, alebo vaši blízki, neváhajte ich nasmerovať na stránku www.helpy.sk 

Zároveň ak vás zaujíma aj to, ako som spomínala, ako Peter Rúfus píše. A chcete sa dozvedieť viac aj o jeho spisovateľskej činnosti, kliknite na stránku www.peterrufus.com 

Moje meno je Simona Hanová. Dnes ste milí poslucháči počúvali 66. epizódu podcastu Na rovinu o podnikaní. Ak sa vám táto epizóda páčila, neváhajte nás zdielať, likeovať, komentovať a čokoľvek vás len napadne. Počujeme sa opäť o dva týždne. 

Dopočutia. 

Search
Clear search
Close search
Google apps
Main menu